Treskúce mrazy, ktoré postihli prakticky celú Európu od Atlantiku až po Sibír, nekompromisne odhalili limity európskej energetiky. Počas politicky motivovanej plynovej krízy v januári 2009 na takmer dva týždne úplne vyschli ruské kohútiky. Tentoraz nám problémy spôsobujú prírodné faktory.
Arktická zima z februára 2012 musí byť zohľadnená pri koncipovaní strategických rozhodnutí týkajúcich sa bezpečného a udržateľného pokrytia energetických potrieb našich občanov a podnikov podobne ako minuloročná prírodná katastrofa v Japonsku, ktorá s vážnymi dôsledkami zničila fukušimskú jadrovú elektráreň.
Najväčšie napätie zavládlo opäť okolo dodávok zemného plynu. Medzi plynovou krízou 2009 a touto zimou je však podstatný rozdiel.
Začiatok roka 2009 nám odhalil slabinu zásobovacieho systému, ktorý do veľkej miery stojí na politickej svojvôli strategického dodávateľa a jeho strategického tranzitného partnera do EÚ. Jediným možným riešením je zlepšovanie prepojenia plynárenskej infraštruktúry medzi jednotlivými krajinami a regiónmi EÚ. Pre krajiny V4 a jej susedov je z tohto pohľadu dôležitý Severo-južný koridor, ktorý má prepojiť plynovody, ropovody a vedenia vysokého napätia od Baltu po Čierne a Stredozemné more. Súbežne sa musí pracovať na lepšom prepojení na západoeurópsku sieť. Práve krajiny V4 a Balkánu, dovtedy úplne závislé na dodávkach z Ruska cez Ukrajinu, počas krízy najviac utrpeli, a to najmä kvôli slabému infraštruktúrnemu prepojeniu so západom.
Plynová kríza 2012 poukazuje na inú, možno ešte vážnejšiu slabinu európskej energetiky, ktorá sa už týka celoeurópskej plynárenskej siete, nielen jej východnej časti, a takisto postihuje strategických dodávateľov. Jedná sa o extrémne prírodné podmienky, ktoré tento rok ešte viac zvýraznili limity plynárenstva a elektroenergetiky. Problémy nastali, keď k nám spolu so sibírskym plynom vďaka atmosférickému prúdeniu pritiekol aj sibírsky arktický vzduch. Kým správy z európskych zdrojov, teda od importérov a médií, obviňovali Gazprom, že kráti dodávky, ruský plynárenský gigant vehementne tvrdil, že si povinnosti vyplývajúce z kontraktov plní.
Podstata „nedorozumenia“ medzi európskymi plynármi a Gazpromom spočívala v tom, že znížené dodávky, o ktorých informovali aj slovenské médiá, v skutočnosti predstavovali rozdiel medzi tým, čo si európski importéri deň po dni objednávali, a čo im ruský dodávateľ potvrdil. Inými slovami, s náhle klesajúcimi teplotami začali európske objednávky každodenne narastať aj o desiatky milióny kubických metrov, avšak Gazprom potvrdzoval dodávky na predošlých úrovniach. Tak vznikol v médiách toľko pretraktovaný „30-percentný rozdiel“.
Na rozdiel od roku 2009 bol Gazprom tentoraz v práve. V kontraktoch stojí, že ruský koncern sa môže rozhodnúť nevyhovieť navýšeniu denných objednávok, ak s tým má problém, napríklad kvôli klíme na domácom fronte. Táto zima nám všetkým opäť dôrazne pripomenula, že možnosti dodávateľov ako Rusko, ale aj ďalších strategických partnerov ako napríklad Nórsko alebo Alžírsko, sú tiež obmedzené. V prípade Gazpromu navyše okrem produkčnej a transportnej kapacity limity predstavujú aj klimatické podmienky doma. Rusko totiž na rozdiel od Nórska alebo Alžírska podstatnú časť plynu, ktorý vyťaží, spotrebuje samo.
Priority Gazpromu – a teda aj ruskej vlády – počas extrémnych zím najlepšie vystihol terajší ruský premiér a budúci prezident Vladimir Putin na nedávnom stretnutí venovanom dodávkam do EÚ: „Dnes vás prosím, aby ste vyvinuli maximálne úsilie, aby ste pokryli potreby našich zahraničných partnerov, zároveň majúc na zreteli, že hlavná úloha energetických firiem všeobecne, a Gazpromu osobitne, je zabezpečiť vnútorné potreby Ruskej federácie.“
Na základe februárových mrazov a hraničnej situácie, do ktorej európsku energetiku priviedli, musíme opätovne premyslieť náš energetický mix do budúcnosti. Je z kapacitných hľadísk reálne, aby na základe politických rozhodnutí dochádzalo k predčasnému odstavovaniu uhoľných a jadrových energetických zdrojov, ktoré sú potom nahrádzané plynovými? Zvyšovanie tlaku na plynové elektrárne musíme zvážiť aj s ohľadom na našu ambíciu stabilizovať prenosové sústavy elektrickej energie, pre ktorú sú nevyhnutnou podmienkou, najmä ak chceme ďalej rozširovať výrobné kapacity z obnoviteľných zdrojov, hlavne v oblasti solárnej a veternej.
Taktiež je nutné znovu preskúmať súvislosti medzi liberalizáciou energetiky a bezpečnosťou a stabilitou dodávok a energetických sústav. Je prirodzené, že ekonomické a konkurenčné tlaky nútia energetické spoločnosti znižovať náklady, čo vedie aj k obmedzovaniu rezervných kapacít. Nesmieme však zabudnúť, že práve rezervy boli po celé desaťročia zárukou energetickej bezpečnosti.
Podobne je nutné realisticky a bez predsudkov zvážiť dosah čoraz dôležitejších etických a enviromentálnych štandardov. Príroda nám ukázala, že problémy nemožno riešiť cestou urýchleného odstavovania existujúcich zdrojov. Naopak, cestou vpred je uvážené posilňovanie bezpečnosti a „ekologickosti“ prevádzky v súlade s oprávnenými požiadavkami obyvateľstva, poučeniami z chýb minulosti a prírodnými kataklizmami. Inak môžeme ľahko skončiť v mrazivej slepej uličke.